Najčastejšie spomínaní poľskí skladatelia vážnej hudby sú[9]: Fryderyk Chopin, Karol Szymanowski, Krzysztof Penderecki, Zbigniew Preisner, Wojciech Kilar, Ignacy Jan Paderewski, Henryk Wieniawski, Krzysztof Komeda, Andrzej Panufnik, Stanisław Moniuszko, Jan A. P. Kaczmarek, Witold Lutosławski.
Stredoveká literatúra v Poľsku povstávala pod vplyvom západných krajín a kresťanstva. V prvom období jej rozvoja (do konca 11. storočia) sa na území krajiny rozvíjala výhradne v latinskom jazyku a bola v prevažnej miere anonymná. Próza sa skladala z opisov života svätých (napr. život sv. Vojtecha, či Bruna z Querfurtu), listov, dejepisných diel a kroník (Gallova Chronica Polonorum, Kadłubekova Chronica Polonorum). Poézia mala charakter príležitostný, panegyrický, liturgický a žalobný. V druhom období (12. až 14. storočie) sa v písomníctve rozvíjali kázania (Kázania svätokrýžske). Objavovali sa prvé útvory v národnom jazyku (Psałterz floriański, Bogurodzica), ktorý bol zároveň využívaný v ústnej tvorbe. Rovnoprávne postavenie si získal v treťom období (14. až 16. storočie), v ktorom vznikli diela ako napríklad tzv. Lament świętokrzyski a Rozmyślanie przemyskie. Taktiež boli vytvárané poľské preklady Biblie[10].
Na počiatku vznikala renesančná literatúra v Poľsku v latinčine pričinením cudzozemcov (Filip Kallimach, Konrad Celtis), ako aj Poliakov (Mikołaj Hussowczyk, Andrzej Krzycki). Literárne diela písané po poľsky sa objavovali čoraz častejšie približne od roku 1543, kedy čoraz väčšie uznanie získavali spisovatelia ako: Mikołaj Rej, Andrzej Frycz Modrzewski, Stanisław Hozjusz. V tomto období zároveň vzrástla popularita literatúry s občianskou tematikou. Najväčší rozkvet renesančnej literatúry pripadá na roky 1565 až 1590. Najdôležitejšími spisovateľmi tej doby boli: Łukasz Górnicki, A.P. Nidecki i Jan Kochanowski. Posledne menovaný sa stal otcom poľského literárneho jazyka písaním piesní, frašiek a tragédií. Od roku 1590 po začiatok 17. storočia nastal súmrak renesancie v poľskej literatúre[11].
Poľská baroková literatúra (17. storočie) sa skladá z niekoľkých prúdov, mimo iných z náboženského prúdu, rozvíjajúceho sa pod vplyvom protireformácie (elégie, emblématy, kázania, piesne, hagiografické diela, parafrázy biblických kníh, texty s individuálnym a meditatívnym charakterom, napr. Sępa Szarzyńského). Druhým prúdom barokovej literatúry bola tvorba Jezuitov (najmä latinská – epigramy, ódy, piesne, ale tiež preklady, napr. Biblia Jakuba Wujka). V rámci tohto prúdu vznikali náboženské a politické traktáty (Skarga), modlitebné knižky, dramatické texty pre školy. Iným prúdom bola sarmatská tvorba (tradičné formy nadväzujúce na stredovek, rozvoj zemianskej a rytierskej poézie, popularitu získavali domáce silvy a pamätníky). Poézia vyjadrovala pocit márnosti z dočasného majetku ako aj pominuteľnosť lásky a šťastia (Roksolanki Zimorowica). Vznikali tiež erotiky (J. A. Morsztyn). V literatúre baroka sa vydeľuje tiež „šašovská“ tvorba (prevažne anonymná), v ktorej dominovala paródia, satira, groteska a nonsens[12].
Doba osvietenstva sa v Poľsku začala v prvej polovici 18. storočia. Bola previazaná s krízou šľachtickej demokracie a ohrozením nezávislosti štátu. Preto sa veľká časť literatúry zaoberala občianskymi a politickými otázkami. Predstaviteľmi takej literatúry sú napríklad Ignacy Krasicki i Adam Naruszewicz. Títo spisovatelia (podobne ako Franciszek Bohomolec, Julian Ursyn Niemcewicz a Franciszek Zabłocki) boli spojení s klasicizmom, nadväzujúcim do antickej tvorby. Tento prúd predstavoval oficiálny a kráľom podporovaný literárny program Poľska. Vedľa neho fungoval sentimentálny prúd, propagovaný strediskom Czartoryských v Puławoch. Predstaviteľmi prúdu boli napríklad Franciszek Karpiński a Franciszek Dionizy Kniaźnin. Najpopulárnejšími druhmi doby boli: óda, selanka, bájka a satira. Boli tvorené heroicko-komické poémy ako aj prvé poľské romány[13].